Na brehoch rieky Poprad, medzi Starou Ľubovňou a Podolíncom, sa už stáročia rozprestiera Obec Hniezdne. Najstarší písomný doklad o jej existencii je z roku 1286, v ktorom sa dokumentuje, že rytieri Peter a Mysun, synovia Miroslava, predávajú svoju dedičnú škultéciu Jánovi Roxerovi z Kežmarku.Nepriamym dôkazom o jej skoršom jestvovaní, ako slovenskej osady, je listina z roku 1235, ktorou pápež Gregor IX. urovnáva cirkevný spor v otázke poberania desiatkov z Podolínca a okolia medzi ostrihomským arcibiskupom a krakovským biskupom.

Pôvodné obyvateľstvo splynulo s nemeckými prisťahovalcami, a tak sa Hniezdne stalo mestom s nemeckým obyvateľstvom, ktoré tvorilo jednoliaty celok jazykovo, vierovyznaním i sociálnou štruktúrou. Historickým medzníkom pre Hniezdne bol rok 1412, kedy obec bola uhorským kráľom Žigmundom Luxemburským povýšená na slobodné kráľovské mesto. Ako súčasť Spišskej provincie bola v tom istom roku daná do 360 - ročného poľského zálohu. Počas zálohu mesto získalo ďalšie privilégiá, z ktorých najvýznamnejšie z roku 1562 a z roku 1566 sa týkalo obnovenia starej výsady o neplatení mýta. Z tohto obdobia pochádzajú aj prvé správy o najstarších remeselníkoch. Boli to pivovarníci, krajčíri, obuvníci a kováči, ktorí sa do cechov zoskupili až v roku 1636. V miestnom rímsko-katolíckom kostole sv. Bartolomeja mali svoje oltáre, okrem spomínaných remesiel aj zámočníci, stolári, podkúvači, tesári, kožušníci a kolári.

Hniezdne aj dnes ponúka svojím návštevníkom kus svojej histórie. Ukrytá je v murovaných dvojpodlažných meštianskych domoch. Ich výstavba, v neskoro renesančnom slohu, sa začala začiatkom 17. storočia. Mestský charakter Hniezdneho doplnila v 18. storočí ďalšia výstavba domov v neskoro barokovom slohu. Mnohé z týchto skvostov spišskej architektúry sú skrášlené doplnkami. Sú nimi nástenné maľby, z ktorých medzi najvzácnejšie patrí: sv. Rodina, Krst Krista (dom č. 229) alebo socha sv. Floriána z roku 1779 (dom č. 114). K stavbám 19. storočia patrí budova starej školy (1840), radnica (1880) a už spomínaný kostol sv. Bartolomeja (1820) s renovovanými barokovými oltármi. 0 vyspelosti Hniezdneho svedčí aj fakt, že v 18. storočí mesto malo svoj „ špitál " a neskôr kúpele. Dnes sa na ich mieste nachádza siričitý minerálny prameň. 18. storočie bolo priaznivé aj pre spoločenský život.

V Hniezdnom pracovali 2 bratstvá - Bratstvo sv. Kríža a Bratstvo zvestovania Panny Márie. Najpopulárnejším spolkom však bol Dobrovoľný hasičský zbor, založený v roku 1877. 0 takmer storočie neskôr (1967) sa v Hniezdnom zakladá Poľovnícke združenie Špica. K osobnostiam podieľajúcim sa na kultúrno-spoločenskom dianí obce patrili rímsko-katolícky kňaz Andrej Truník, Alexander Kolbay - učiteľ a 32- rokov správca školy. Pre obyvateľov Hniezdneho sa najvýznamnejšou osobnosťou 20. storočia stal učiteľ a prozaik Vidor Jurán. Jeho činnosť sa zameriavala predovšetkým na poľovnícke aktivity. Ako redaktor časopisov Nimród a Lovec (1927-1945), prispel k vydaniu dočasného zákazu odstrelu medveďov (1932), zorganizoval účasť na svetovej poľovníckej výstave v Berlíne (1937) a taktiež publikoval Naše Poľovníctvo (1935) - jedinú odbornú publikáciu medzivojnového obdobia na Slovensku.